štvát

Czech

Etymology

Inherited from Old Czech ščváti, from Proto-Slavic *ščьvati.

Pronunciation

• IPA^(key): [ˈʃtvaːt]
• Hyphenation: štvát

Verb

štvát impf

1. (transitive) to hunt, chase (an animal)
2. (transitive) to rush, urge, hasten
3. (transitive) to incite (against somebody or something)
4. (transitive) to annoy, bother

Conjugation

Conjugation of štvát

infinitive štvát, štváti active adjective štvoucí verbal noun — passive adjective — present forms indicative imperative singular plural singular plural 1st person štvu štveme — štvěme 2nd person štveš štvete štvi štvěte 3rd person štve štvou — — The future tense: a combination of a future form of být + infinitive štvát. participles past participles passive participles singular plural singular plural masculine animate štval štvali štván štváni masculine inanimate štvaly štvány feminine štvala štvána neuter štvalo štvala štváno štvána transgressives present past masculine singular štva — feminine + neuter singular štvouc — plural štvouce —

Derived terms

• naštvaný
• naštvat
• poštvat
• rozeštvat
• štvanice
• štvaný
• štvavý
• štváč
• uštvaný
• uštvat

Further reading

• “štváti”, in Příruční slovník jazyka českého (in Czech), 1935–1957
• “štváti”, in Slovník spisovného jazyka českého (in Czech), 1960–1971, 1989
• “štvát”, in Internetová jazyková příručka (in Czech), 2008–2025